Miroslav Lažo sa narodil 18.10.1977 a s hokejom začínal v bratislavskom Slovane. Spoločne s manželkou Michaelou je šťastným otcom synov Mirka a Maxima. „Manželka a synovia sú pre mňa všetkým,“ hovorí hráč s číslom 81. „Mirko sa orientuje skôr na svokrovu stranu a sníva o tom, že bude futbalovým brankárom. On nechce o hokeji ani počuť. Maxo so mnou nedávno dokázal odsledovať celú prvú tretinu zápasu NHL, čo ma veľmi prekvapilo. Ja ale na chlapcov žiaden tlak nevyvíjam a chcem, aby robili to čo ich bude baviť." Už 3 sezóny odohral v domácom Slovane. Odohral aj 12 zápasov v reprezentácii a strelil v nej aj 6 gólov. Len tak ďalej! :-)

„Za to, že hrám hokej som vďačný len a len môjmu otcovi, ktorý ma na ľad priviedol. Jedného dňa prišiel domov a oznámil mi, že niekde na zastávke videl upútavku na nábor mladých chlapcov pre Slovan. Okamžite som vyštartoval a spolu s otcom sme išli kúpiť korčule,“ spomína Miro. „Pamätám si ešte, že som mal na rukách mamine palčáky a na hlave baranicu, na ktorej bola natiahnutá stará ruská salvovka. To bol môj prvý tréning. Mal som vtedy približne štyri roky.“

Malí hokejisti kedysi také finančné problémy ako teraz nemali a tak sa museli pasovať s oveľa širšou konkurenciou.

„Na ľade nás tam bolo vtedy tuším cez päťdesiat. S odstupom času môžem povedať, že som šťastný za to že ma tam otec priviedol. Otec i mama boli fantastickí a kým som ešte nemohol chodiť na tréningy sám, tak som mnou poctivo vstávali a vozili ma na štadión. Nehľadeli pritom na to, že tak museli robiť o šiestej ráno, či v sobotu a nedeľu.“

V hokejovom živote každého hokejistu hrajú dôležitú úlohu tréneri. Miro mal šťastie na viacerých kvalitných koučov, ale mimoriadne vďačný je predovšetkým jednému: „Ak si spomeniem na detské časy, tak musím vypichnúť predovšetkým pána inžiniera Paľa Michaleca. Jemu som vďačný za úplne všetko. On vo mne niečo videl hneď od začiatku. Ostával som mnou na ľade aj po tréningu a nevadilo mu, že už okolo nás krúžila rolba. Dával mi veľmi cenné lekcie. Od malička bol presvedčený o tom, že vo mne niečo je. Som mu preto mimoriadne vďačný.“

Niektorí hráči sa rodia s talentom od Boha. Iní si svoj úspech poctivo vydrú. Miro patril skôr k tej druhej skupine.

“Pohybový talent som asi mal, ale nejaký extra hokejový talent som určite nebol. Bol som veľmi húževnatý a bojovný. Pán Michalec mi stále vravel, že mi prevŕta puk a zavesí mi ho na krk. Ja som totiž po puku prahol a nikomu som ho nechcel nechať. Keď som videl skupinu hráčov, tak som do nej vletel a išiel som priamo za pukom. On to vo mne videl a tak vedel, že ak to dokážeme vypilovať, tak zo mňa niečo môže byť. V ďalších kategóriách mi pomohli páni Venutti a Tibor Ágh. Neskôr ma veľa vecí naučil napríklad pán Filc. Keď som hral v Ružinove, tak sa mi poctivo venoval a dal mi veľa dobrých rád,“ ďakuje Miro a nezabúda ani na trénerov, ktorí ho trénovali už ako extraligového hokejistu: „Veľmi veľa mi dali Vinco Lukáč a Peťo Slanina počas môjho posôbenia v Žiline. Vinco mi skutočne veľmi pomohol a ja som mu za to zaviazaný.“

Začiatky v áčku bratislavského Slovanu neboli pre Laža ľahké. V tom čase totiž pôsobilo v klube z hlavného miesta veľa hviezd.

„V tom čase sa vo Slovane nehralo na štyri útoky. Boli tam Kolník, Cíger, Iľjin, Pankov, Janko Lipiansky, Rišo Kapuš a ďalší. Tri útoky boli maximálne nabité a my ostatní sme bojovali vo štvrtom útoku. Bol to veľmi nabitý tím, veď o miesto v štvrtom útoku sme bojovali ja, Kropáč, Verčík, či Erik Weissmann.“

Postupom času sa ale dostával Miro na ľad predsa len častejšie.

„Áno, spoločne s Erikom Weissmannom nás na ľad vypúšťal častejšie pán Bokroš. Takto sme hrali s Romanom Iľjinom, či Radom Kropáčom. My sme boli bojovníci a snažili sme sa robiť vietor pri každom striedaní.“

Ak vidí fanúšikov bojovať odchovanca svojho klubu, tak mu prirodzene fandí vždy o čosi viacej ako nejakej posile zo zahraničia. Aj bojovný Miro Lažo preto patril medzi miláčikov bratislavských tribún.

„Ľudia nás mali radi, pretože videli, že poctivo bojujeme. Hrali sme síce len sedem, osem minút, ale za ten čas sme to tam mastili a snažili sme sa narážať súperov. Ľuďom sa to samozrejme páčilo a my sme si ich potlesk vážili.“

Počas sezóny 2000/01 sa vybral Miro na svoje prvé zahraničné angažmán do nemeckého Regensburgu.

„Odchod do Regensburgu bol následkom toho, že som nemal v Slovane dostatok priestoru na ľade. Pánovi Pokovičovi som asi nesedel a trápenie vo štvrtom útoku nemalo význam. Hľadal som preto radšej nové možnosti a ten Regensburg mi veľmi pomohol. V úvode tej sezóny som si totiž absolútne neveril a strelil som len jeden gól v Skalici. Potom som navyše ochorel na nosné dutiny a musel som brať silné antibiotiká. Z toho všetkého som bol teda veľmi unavený a Regensburg mi poskytol fantastickú šancu na zmenu. Odchod do Regensburgu môžem hodnotiť len kladne, pretože mi to tam vyšlo výborne. Postúpili sme do vyššej súťaže a ľudia ma tam mali veľmi radi. Do dnes mi posielajú fanúšikovia pohľadnice a ich fanklub mi poslal pekné CD o ich klube. Ako mladý hráč som mohol hrať vo výbornom útoku s bývalým majstrom Československa Zdeňkom Eichenmannom a Andrejom Michailovom, ktorý pravidelne reprezentuje Bielorusko na majstrovstvách sveta. Bol som tam aj s manželkou a synčekom Mirkom, ktorý mal vtedy asi rok a pol. Bolo to naozaj pekné obdobie.“

Po roku v Regensburgu sa Lažo na Slovensko vrátil. Druhým klubom, v ktorom okúsil chuť extraligových bojov bola Žilina.

„Napriek dobrej sezóne v Regensburgu som si povedal, že na druhú nemeckú ligu mám ešte stále čas a tak to skúsim opäť v našej najvyššej súťaži. Chcel som sa uplatniť aj na domácom ľade. Príchod do Žiliny bol vlastne zhodou náhod. Ja som bol totiž pôvodne na skúške v českom Třinci. Práve v jeho drese som hral prípravný zápas proti Žiline a po ňom za mnou prišli zástupcovia tohto klubu. Videli, že som hral dobre a tak mi ponúkli zmluvu v prípade, ak by mi to náhodou v Třinci nevyšlo. Vinco Lukáč ma chcel skutočne veľmi a povedal mi, že potrebuje práve takého hráča. Keď som sa potom s Ťrincom nezhodol, tak som Žiline povedal áno. Tento krok určite neľutujem, pretože v Žiline som odohral veľmi dobrú sezónu.“

Žilina predstavovala v sezóne 2001/02 extraligového nováčika a tak Miro vopred nemohol vedieť, či to dopadne podľa jeho predstáv.  Napokon ale získal v 48 zápasoch 22 bodov za 13 gólov a deväť nahrávok.

„Ja som si svoju pozíciu veľmi dobre uvedomoval. Vedel som, že idem k nováčikovi, ale hlavné bolo, že budem hrať najvyššiu ligu. Chcel som zo seba vydať maximum. Môj otec mi vravieval, že radšej hrať veľkého gašpara v malom divadle, ako malého gašparka na veľkej scéne. Hrali sme v extralige len prvý rok a hneď sme sa dostali do play-off. Tam sme síce vypadli so Zvolenom, ale sezóna to bola určite výborná. Vinco Lukáč s Peťom Slaninom dokázali mužstvo výborne skĺbiť. Mali sme tam výbornú partiu a ešte raz zopakujem, že na Vinca spomínam len v dobrom.“

Po kvalitnej debutovej sezóny Žiliny Miro pod Dubňom zotrval. A v ročníku 2002/03 sa mu darilo ešte viac. V 36-tich stretnutiach nazbieral 30 bodov a v tom sa mu ohlásil Slovan...

„V Žiline sa mi hralo výborne a spoločne s Miškom Beranom sme strieľali veľa gólov. Potom si Slovan spomenul na to, že má nejakého Laža, ktorému sa momentálne veľmi darí. Začali ma lanáriť naspäť a mňa presvedčil najmä pán Šupler, ktorý ma chcel do svojho tímu.“

Návrat Laža do Bratislavy bol mimoriadne úspešný.

„Vrátil som sa v správnej chvíli. V Kontinentálnom pohári som získal šesť bodov a v útoku so Zdenom Cígerom a Jurom Halajom sa mi darilo výborne. Boli to nezabudnuteľné chvíle, ktoré korunoval majstrovský titul. Ja osobne som rozhodol gólom v predĺžení, keď som prekonal Šimonoviča. Sú to naozaj krásne spomienky.“

Po mimoriadne úspešnej sezóne zamieril Miro opäť na Západ. V sezóne 2003/04 si totiž obliekol dres českého Kladna.

„Zástupcovia Kladna sa na mňa boli pozrieť a ich tréner sa vyjadril v zmysle, že takého bojovného Slováka potrebuje. V príprave sa mi hralo fantasticky a v útoku s Miroslavom Hořavom a Štefankom som sa cítil veľmi dobre. Boli sme najlepším útokom Kladna v príprave, ale potom sa opäť raz ukázalo, že šťastie je vrtkavé. Hneď v prvom zápase proti Vsetínu som totiž nahraj Jurajovi Štefankovi na gól, ale potom som si asi dve minúty pred koncom natrhol väzivo v pravom členku. Bol to pritom úplne bezvýznamný súboj v rohu klziska. Po mesačnom liečení som sa na ľad vrátil, ale tá sezóna mi vôbec nevyšla. Snažil som sa síce naplno, vybojoval som veľa pukov, ale strelecky som sa nevedel presadiť ani z tutoviek. Diváci ma ale podržali, pretože videli ako bojujem. Naozaj mi nedali pocítiť, že by som bol len Slovákom, ktorý zaberá miesto v tíme nejakému Čechovi. Bola to skúsenosť, ktorú neľutujem, ale v každom prípade musím uznať že mi tá sezóna nevyšla.“

Miro Lažo patril vždy medzi tvrdých hráčov a túto povesť potvrdil aj v Česku.

„Ja som išiel do každého súboja intenzívne a nebál som sa ani najväčších hviezd. Pamätám si ako sme hrali proti Slávii a ja som im zrazil Supa. Okamžite na mňa naskákali jeho spoluhráči a ľudia sa vtedy pýtali, kto je ten Slováček. Herne to nebolo zlé, ale v tej sezóne mi to jednoducho nepadalo. Paradoxné je, že prvý gól som strelil rovno Petrovi Břízovi, ktorý predstavoval v Čechách pojem.“

V závere sezóny nasledoval návrat do Bratislavy. V drese Slovana odohral Miro play-off.

„Mal som za sebou zlú sezónu v Kladne, ale ozval sa mi pán Krajči a ja som veril, že mi návrat pomôže. Ako sa neskôr ukázalo, bola to chyba. Nechcem to veľmi rozoberať, ale s pánom Pokovičom sme si jednoducho nerozumeli. V sérii so Zvolenom sme mali navyše smolu, keď Juro Halaj narazil Jara Toroka nešťastne na mantinel a dostal dištanc. Zdeno Cíger potom dostal trest za ten útok na rozhodcu a zranil sa nám aj Paľo Rybár. Dohrávali sme to teda s torzom hráčov a navyše sme prehrali trikrát v predĺžení.“

Pred sezónou 2004/05 sa Miro rozhodol pre návrat do Žiliny. Úvod ročníka mu vyšiel fantasticky a tak náhla ponuka na prestup do ruskej ligy veľkým prekvapením nebola.

„Ja mám na Žilinu super spomienky a tak som sa tam vracal veľmi rád. Môžem povedať, že je to moja srdcovka. Aj teraz som im ten titul doprial. Už keď prešli cez Nitru, tak som bol presvedčený o tom, že budú majstri. Chlapcov i funkcionárov Žiliny mám veľmi rád a vždy sa tam rád vraciam. V spomínanej sezóne som hral v útoku s Beranom a Kontšekom. Kvôli štrajku v NHL bola liga nabitá hviezdami a nám sa hralo skutočne výborne. Mal som fantastický vzťah s trénerom Hovorkom a to sa prejavilo na hernej pohode. Po polovici sezóny som bol na štvrtom mieste v produktivite ligy, pričom predo mnou boli Gáborík, Demitra a Hossa – teda samé hviezdy z NHL. Ja som sa delil o štvrtú priečku s Mirom Zálešákom. V tom mi zavolal Nižnekamsk. Oni ma monitorovali už predtým, pretože ma videli párkrát na Tatranskom pohári. Potom to už išlo veľmi rýchlo. Rusi to vzali naplno a tak som mal hneď víza a všetko potrebné k odchodu.“

O Rusku kolujú v našich končinách rozličné chýry a viacerí hráči sa po návrate na túto krajinu nevyjadrovali práve v najlepšom. Miro má ale na pôsobenie v Nižnekamsku dobré spomienky.

„Nižnekamsk ma chcel na skúšku. Ja som už ale v tom čase nepatril medzi mladé uchá a tak sa mi to až tak nepáčilo. Odohral som tam dva zápasy, pričom v tom prvom som nahrával v Perme Romanovi Kukumbergovi na gól. Druhé stretnutie sme prehrali v Moskve 3:5 a hneď po zápase mi tréner povedal, že oni vlastne potrebujú centra. To bolo trochu smiešne, ale celkovo hodnotím túto skúsenosť pozitívne. Naozaj to nebolo také zlé, ako hovoria niektorí chlapci. Veľa ľudí straší bázou, ale ja konkrétne som si ani byt nepýtal. Chcel som byť len na báze. Boli tam totiž fantastické podmienky. Babušky tam vyvárali, prali, žehlili. Mali sme tam skvelé podmienky na tréning a dokonca tam bola i malá nemocnica. V prvé dni som mal i šoféra, ktorý ma vyvážal na Samare. Potom som sa už vozil sám, pretože tam bol veľmi lacný benzín. Určite to tam nebolo také zlé ako sa hovorí. Zaujímavosťou bol fakt, že tréner nám dával povely na tréningu cez mikrofón a tak sa to ozývalo v celej hale.“

Po návrate z Ruska dohral Lažo sezónu v Žiline a v lete namierili jeho kroky do Košíc.

„O moje služby sa pred sezónou 2005/06 zaujímali Slovan, Žilina a Košice. V rámci rokovaní s Košicami som spoznal najprofesionálnejšieho hokejového manažéra na Slovensku – pána Bakoša. Urobil na mňa skutočne obrovský dojem a aj keď som mu to vtedy nenaznačil, už po prvom našom rokovaní som bol rozhodnutý prestúpiť do Košíc. Pri mojom rozhodovaní navyše zavážil aj pôvod môjho otca. Ako „Rusnák“ z Ladomírovej od Svidníka vždy sníval o tom, že budem hrať za Košice. Ja som tu na východe trávil prázdniny do šestnástich rokov. Otec chodil ako chlapec do Košíc na hokej a tak sa môjmu prestupu na východ veľmi potešil. Rozhodujúcim faktorom bol ale prístup pána Bakoša. Je to fantastický odborník, ktorý hokeju rozumie.“

V sezóne 2005/06 sa stal Lažo s 26-timi gólmi najlepším strelcom HC. Zároveň bol ale i najtrestanejším hokejistom Košíc, keď si na svoje konto pripísal až 252 trestných minút.

„Tie tresty musím obmedziť. Práve to je mojou absolútnou prioritou pred novou sezónou. Veľmi dobre si uvedomujem, že mnohé vylúčenia boli úplne zbytočné. Čo sa týka tých gólov, tak tie ma samozrejme tešia. Sú tu skvelí hráči ako Peťo Bartoš, Jano Lipiansky, Ďuro Kledrowetz, minulý rok tu bol Peťo Podhradský. Aj vďaka nim som teda strelil toľko gólov. Teraz sa káder trochu obmenil, ale sú tu ešte lepší hráči. Košice mi vyhovujú po hernej i kultúrnej stránke. Je tu najkrajší štadión na Slovensku a tak by sa už patrilo získať aj kvalitný výsledok.“

Čerešničkou na torte prvej sezóny Mira v Košiciach bol Zápas hviezd v Poprade, kde získal titul najrýchlejšieho korčuliara i MVP zápasu.

„Ja som bol na takejto akcii po prvýkrát. Veľmi ma potešil najmä titul pre najlepšieho korčuliara. Už od mládežníckych kategórií mi totiž chlapci vraveli: „Miro, ty si rýchly!“ Tak som si to skúsil a napokon som to vyhral. Potešilo ma aj to ocenenie pre najužitočnejšieho hráča zápasu. Narobil som tam kopec zábavy i pekný chaos, keď som rozbil tú trofej.“

Spomínanú trofej dali Mirovi usporiadatelia zhotoviť nanovo, vo vitríne ju ale ešte stále nemá.

„Telefonovali mi, že je pripravená, ale zatiaľ som nemal čas na jej prevzatie. Buď som tu v Košiciach, alebo sa snažím tráviť čo najviac času s rodinou a deťmi na Orave. V Bratislave som bol len pár dní a tak som na to zatiaľ nemal čas. Volali mi, že mi to donesú aj do Košíc a tak to nechám na nich.“

Tento rok sa už Zápas hviezd neuskutoční.

„To je samozrejme škoda, ale niektoré vyjadrenia tam boli naozaj až príliš napäté. Malo sa to podľa mňa hrať viac pre divákov. Niektorí ľudia sa z toho snažili spraviť prestížny zápas a to bola chyba. V každom prípade si myslím, že je chybou ak rušíme niečo čo naše národy zbližovalo.“

Snom každého hokejistu je reprezentácia vlastnej krajiny. V drese s dvojkrížom na hrudi sa ale Miro ani napriek dobrým sezónam na najvyššom fóre nepredstavil.

„Verím, že moje výkony budú napredovať. Nového reprezentačného trénera by som chcel presvedčiť o tom, že tam patrím. Tento rok som absolvoval všetky reprezentačné prípravné turnaje a zápasy, ale nakoniec to nevyšlo. Trochu ma mrzí, že nám nedali viac šancí. Tréneri by mohli sledovať celoročné štatistiky. Nepáči sa mi, že niektorí hráči sú najproduktívnejšími v lige a napokon ich nepozvú ani na jeden prípravný zápas. Kollár s Kováčikom zahrali na šampionáte fantasticky, ale v základnej časti o nich nikto prakticky nepočul. Ja som dal 26 gólov, Erik Weissmann dal 30 gólov, Jarolín ťahal Skalicu a Hujsa Slovan. Podľa mňa sme mohli dostať šancu, keď ju už chalani z NHL odmietli. Chceli sme zabojovať tak ako chlapci z Nitry. Neúčasť na MS nás teda všetkých trochu mrzí. Napríklad Peťo Podhradský bol podľa mňa najlepším obrancom ligy a určite by si nomináciu zaslúžil.“

Novým reprezentačným trénerom by mohol byť Július Šupler. Toho by Miro Lažo na tomto poste uvítal.

„Pán Šupler toho prežil veľa a podľa mňa je najúspešnejší tréner na Slovensku. Má cit pre hru a svojim tímom vie vždy pomôcť.“

Ktorý hokejista by netúžil hrať v NHL? Aj bratislavský odchovanec to v zámorí kedysi skúšal.

„Ja som sa vybral v roku 1999 do East Coast, čo je predstavovalo vlastne farmu farmy. Veľmi rýchlo som ale pochopil, že ak chce hráč preraziť v zámorí, tak potrebuje hrať na majstrovstvách sveta. Len potom môže uvažovať o nejakej vážnejšej šanci.“

Hoci sú úspechy na ľade cieľom každého hráča, hlavným prvkom života Mira Laža je jeho rodina.